skauting skaut skauti, 117, Horne Srnie, Nemsova, skautsky zbor

Tento víkend sme mali EKOlo nás. Môžem čestne prehlásiť, že sme sa na túto akciu poctivo pripravovali. A výsledok? Mám taký nepríjemný pocit, že TO BOLA BIEDA! Prečo som taká pesimistická?

My, skauti, sme toto podujatie usporiadali pre verejnosť. A aj napriek tomu, že plagáty viseli a rozhlas hlásil, ľudia boli absolútne slepí a hluchí. Ani ma tak nemrzí to, že nikto neberie na vedomie snahu nejakých ošatkovaných puberťákov. Tá melanchólia ma prepadne vždy, keď si uvedomím, že moji susedia a známi - občania Nemšovej - sa nezaujímajú o prostredie, v ktorom žijú. Podľa prezenčnej listiny sa síce pri múzeu premiešalo dosť veľa ľudí, ale ja mám stále pocit, že tam chýbali práve tí, ktorých sa to týkalo! Možno to svedčí o akejsi všeobecnej sociálnej a duchovnej (pod)úrovni obyvateľov miest.

Vďaka EKOlo nás som pochopila, v akej pozícií je mestský úrad. Ľudia, ktorí tam sedia, boli veľmi nápomocní  a nadšení z toho, že sa tu niečo bude diať. Patrí im naša vďaka a prajem im veľa sily do organizácie projektov podobného charakteru. Vždy radi priložíme ruku k dielu.

Na záver sa pýtam: „Haloooooo, ľudia počujete ma?!? Alebo to opäť zostáva na malej hŕstke skautov? My máme zachraňovať vaše prostredie, čistiť vaše smetiská za domami a učiť vaše deti, čo je to plast a kam patrí? Ak to má byť výzva, tak ju prijímame!!!“

P.S.: A to s tou károu? To chápu len tí, čo boli v sobotu na konci Važskej ulice pri trafostanici, t.j. tí siedmi, ktorí tam vyčistili čiernu skládku. Jedna milá teta, čo tam pracovala na poli; chlapec, ktorý tam opakovane vyvážal stavebný odpad a pán, ktorý nedokázal pochopiť, prečo by sa mali smeti vyvážať na zberný dvor a nie pri Váh... len toľko som chcela!